Darin svet: Enja Rúčková

Ahoj.

Ako som písala vo svojom prvom článku, môj blog bude aj o ľuďoch. Preto som sa rozhodla že dnes bude môj článok slovenskej a zároveň mojej obľúbenej spisovateľke Enje (čítaj Eňe) Rúčkovej. Keď som jej písala prvý e-mail vôbec som nečakala že mi odpíše. Opak sa stal pravdou, takže na úvod sa jej chcem poďakovať za poslanie recenzného výtlačku jej poslednej knihy Môj nevlastný brat aj s venovaním a za poskytnutie odpovedí na moje otázky.

Najskôr začneme takým malým infom o nej: Narodila sa v roku 1983. Je vydatá, má dve deti, žije na Liptove. Túžba zvečniť svoje predstavy a myšlienky ju prenasledovalo od rannej puberty. Enja je prezývka, ktorou ju doteraz volá najbližšia rodina. Dôvod, prečo ju zverejnila, je prostý – nosí manželovo priezvisko, tak sa rozhodla, že jej v krstnom mene bude niečo naozaj osobné, čo patrí iba jej.

Tieto knihy doteraz napísala:

· Čo koho do toho (8/2010)

· Risknem to s punkerom (3/2011)

Očistný debakel (4/2012)

· Most kolibríkov (5/2012)

· Žuvačkový kráľ (11/2012)

· Láska na dvoch kolesách (5/2013)

· Môj nevlastný brat (8/2013)

Tu je 10 otázok a odpovedí od Enje:

1) Prečo ste sa začali venovať práve písaniu kníh?

Byt spisovateľkou bol môj detsky sen. A tak všetko moje ďalšie
smerovanie (hlavne vo vzdelaní) spelo k jeho naplneniu. Bavilo ma
rozprávať sa s papierom, pišať si denník, vymýšľať si príbehy. Nehovorím,
že som mala veľké oči a očakávala, že urobím hneď veľkú dieru do sveta.
Nie, ja som dosť kritická voči sebe a svojej tvorbe a keď už niečo
vytváram, musím s tým byt sama na 100 percent spokojná, až potom to pustím
von. Tak to bolo so slohmi, so seminárkami, s diplomovkou a nakoniec aj s
rukopismi. :)

2) Podporovalo vás v tom vaše okolie?

Moja najbližšia rodina ma nepodporovala, vysmievali sa mi :) Dokonca aj
môj muž :) Takže som musela bojovať opäť len sama za seba. Musela som sa
obrniť proti odmietavým mailom z vydavateľstiev, stráviť dlhé hodiny nad
opravovaním a skracovaním rukopisov. Nemohla som sa o tom s nikým
porozprávať, posťažovať sa a nikto ma ani nepovzbudil, že to nemám vzdávať
(lebo mi nikto neveril, že dokážem uspieť).
Na vlastnej skúsenosti však viem, že keď človek naozajstne chce, tak sa dá :)
Kamošky mi fandili, to áno. Lenže tam bol opäť ten problém, že keď som sa
sťažovala, nechápali o čom hovorím a nevedeli mi poradiť.

3) Prečo ste sa rozhodla písať tento štýl kníh?

Cieľová skupina mládež mi sedí. Sama som prežívala vo svojej puberte
veľmi podnetne obdobie a tak sa väčšinou viem vcítiť do ich myslenia a
pocitov. Aj keď pochádzam z úplné inej generácie, mnohé veci (problémy,
sny, hľadanie seba samého a svojho miesta v živote) ostali rovnaké. Snažím
sa cez svoje knihy ponúknuť možnosti, postrčiť dopredu, upovedomiť, že
robiť chyby nie je na škodu a že sa netreba vzdávať svojich snov :)

4) Keď ste začali písať očakávali ste takýto kladní ohlas na ne?

Moja prvá kniha je Čo koho do toho. Vydavateľstvo mi okamžite povedalo,
že nemám mat veľké očakávania. Vraj som si zvolila zlu cieľovú skupinu
(ktorá už nečíta), vraj názov je úplne zlý a rukopis príliš dlhy. Musela
som ho skracovať. No a keďže som na začiatku dostala takúto ľadovú sprchu,
naozaj som nič veľkolepé neočakávala. O to viac mňa i vydavateľstvo úspech
tejto knihy prekvapil.

5) Koľko zhruba strávite nad písaním jednej knihy?

Na tuto otázku neviem uspokojivo odpovedať. Všetko závisí od príbehu,
od môjho momentálneho duševného stavu a od toho, či si k téme musím niečo
naštudovať navyše alebo nie. Nechcem totiž pišať do vetra a vtĺkať do hláv
mládeži niečo, čo nemám podložené alebo v čom sa nevyznám :)
Niektoré príbehy sa mi písali ľahko a rýchlo (napr. Čo koho do toho som
písala 5 mesiacov, Môj nevlastný brat 6 mesiacov). Ine (ako napr. Risknem
to s punkerom) som písala dlhých 10 rokov. To je asi môj rekord.
Teraz mam rozpísaných viacero príbehov, ale jeden z nich je tak
špecifický, že ho asi tiež budem písať minimálne 5 rokov :)

6) Kde čerpáte inšpiráciu?

Inspiruje ma realita. Rozhovor v autobuse. Scéna, ktorú náhodne vidím
pred sebou. Moje vlastne zážitky alebo zážitky mojich priateľov. A teraz
najnovšie ma oslovujú aj články v časopisoch.

7) Čo na to všetko hovorí vaša rodina?

Keďže mi už vyšla siedma kniha, moja rodina začala uznanlivo pokyvovať
hlavou. Už sa mi nevysmievajú, lebo si uvedomujú, že na mne niečo bude :)
Muž ma posledne prekvapil, keď si sám od seba vypýtal knihu Môj nevlastný
brat a dokonca ju aj celu precital. Jeho kritika bola pozitívna, čomu
doteraz nemôžem uveriť :) Teraz ma sám postrkuje k počítaču a povzbudzuje
ma, aby som písala ďalej.

8) Ktorá z vašich kníh sa vám páči najviac?

Najväčšiu hrdosť pociťujem voči knihe Most kolibríkov. Je to kniha s
prvkami mystery a fantasy. Rada takéto knihy čítam, takže som si povedala,
že sa pokúsim také malé fantasy napísať. Šlo mi to veľmi ťažko. Zistila
som, že nie každý autor dokáže napísať to, čo sám rad číta :)
Takže Most kolibríkov bol pre mňa osobnou výzvou. Vyskúšať to. Popasovať
sa s tým. Natrápila som sa s tým príbehom ako nikdy, nemohla som spávať, v
kuse som rozmýšľala, ako to urobiť, aby všetko do seba zapasovalo a aby to
v sebe nieslo aj nejaký odkaz...
Ako vravím, som na tu knihu veľmi hrdá, aj keď ju mnohí čitatelia nechápu
a radšej siahajú po mojich reálnejších príbehoch :)

9) Spravíte niekedy autogramiádu aj v Piešťanoch?

Skúste osloviť knihovničky v Piešťanoch, či by ma nepozvali :)

10) Čo by ste odkázali vašim fanúšikom?

Fanúšikom odkazujem to, čo už bolo vyššie spomenuté. Čokoľvek si
zaumienite, to aj dokážete. Stačí uveriť :)

Moja zbierka kníh :)