Ahoj
Už dlhšiu dobu čítam knihu Fakbuk.com ktorú som aj s venovaním dostala od
slovenskej spisovateľky Moniky
Pálušovej. Rozhodla som sa ju teda pre vás mojich drahých čitateľov
trochu vyspovedať. V prvom rade vám niečo o nej napíšem.
Narodená 1.1.1978 v Považskej Bystrici. Od pätnástich
sa stále sťahuje , takže nevedno, kde sa teraz presne nachádza. Naposledy ju
videli v Púchove. Po dokončení štúdia slovenského jazyka a estetiky
na FF PU učila na cirkevnom gymnáziu, potom utiekla do lokálnej televízii, novín,
preletela rozhlasom aj súkromnou televíziou a nezastavil ju ani manžel
a dve deti. Písať začala zo zúfalstva, keď už nebolo možné tak rýchlo
unikať (zbaliť chlapa nie je také ťažké, ako zbaliť dve deti). Dodnes žije
v naivnej nádeji, že sa písaním dá uživiť. Nechajme ju v tom :D
Ako dlho sa
venujete písaniu?
Písať som začala v šiestich rokoch – tlačeným. Takže
dodnes som sa poriadne písať nenaučila. Keď som po skončení VŠ (FF – slovenský
jazyk a estetika) učila na gymnáziu a začala som písať na tabuľu,
študenti na mňa kričali: „Pani profesorka, nešpiňte nám zasa tú tabuľu ! Kto to
bude zotierať? Aj tak po vás nikto neprečíta.“Prvý „román“ som napísala, keď
som mala desať rokov. Volal sa Keď nám narastú krídla a zapísala som ním
celý môj piatacky zošit z „neviemčoho“. V sedemnástich ho pri
upratovaní našla moja sestra a aj s bratom sme na tom neskutočne
bavili. Prvú básnickú zbierku (ktorá chvalabohu nevyšla) som napísala
v osemnástke, druhú o desať rokov neskôr. Prvý román v 33
rokoch.
Čo by ste vy povedali
o knihe Fakbuk.com?
Fakbuk.com – je kniha o život. Potila som pri nej krv.
Dokonca sa mi pravidelne snívala. Mala som aj denné halucinácie, kedy som sa
„prevteľovala“ do hlavnej hrdinky – chudák môj manžel a deti. Ale písala
som najmä v noci. Keď som začala, jedno dieťa malo pol roka, druhé dva.
V mojom blízkom okolí sa udialo v tom roku veľmi veľa podobných
príbehov a rozpadli tri manželstvá, tak som cítila potrebu ľudí aj trochu
varovať pre bezbrehou komunikáciou na sociálnych sieťach a náhlych riešeniach
virtuálnych aj reálnych nevier.
Na čom momentálne
pracujete?
Okrem toho, že pracujem ako novinárka, píšem aj svoju tretiu
knihu – román Slnečný cintorín. Druhá kniha, ktorá vychádza 18. 11. 2014 pod
názvom Návod na nepoužitie, obsahuje sedem šteklivých poviedok zachytávajúcich
sociálne problémy, ale hlavne pomocou humoru, lásky, sexu a iných
zvráteností.
Živíte sa písaním?
Písaním sa na Slovensku uživíte len veľmi ťažko. Možno keby
ste písali všeobecne prijímané texty (často ťažkotonážne braky) a sypali
by ste nový titul každé tri mesiace. Tí najlepší slovenskí prozaici
i básnici Slovenska dnes živoria. Podobne ako geniálny básnik Jožo Urban,
ktorý si niekedy nemal za čo ani pivo kúpiť, pritom dodnes (keď už nežije)
z neho žijú slovenské rádiá a interpreti (bol autorom textov ako
Voda, čo ma drží nad vodou, Vráť trochu lásky medzi nás, Kým nás máš, C´est la
vie a pod.) Teraz by mu stavali pomníky a vtedy nemal z čoho
žiť.
Čo robievate vo
voľnom čase?
Som tak trochu posadnutá cvičením: robila som asi všetky
športy, teraz insanity a jumping – okrem nedele cvičím každý deň. Cvičia
so mnou aj moje dve malé dcéry (majú 3 a 5 rokov).
Ste kritická
k autorom ktorých knihy si prečítate?
Kritik som príšerný. Tak ako som prísna na seba, tak som
prísna aj na druhých. Mesačne prečítam 3 – 4 knihy (keďže pracujem aj ako
korektorka vo vydavateľstve a teda som za čítanie aj platenáJ). Navyše som študovala
literatúru a umenie, takže si, niekedy bohužiaľ, stále držím v hlave,
ako a čo napísať a nenapísať. Najradšej čítam a oceňujem
nositeľov Nobelovej ceny – učím sa.
Stalo sa vám že
vás ľudia na ulici spoznali a oslovili vás?
Áno, stáva sa mi to, je to veľmi príjemné. Aj môjho manžela
zastavujú a pýtajú sa ho: „Ty s ňou ešte žiješ?“ Je to pekný úlet,
keď ľudia vnímajú autora cez jeho knižky. Bavím sa na tom. Minule ma zastavila
jedna známa lekárka a už z diaľky na mňa kričala: „Čítala som knihu –
výborný štýl, ale tá téma! Viete, ja som stará škola.“ Veď aj ja. Ťažké témy
u mňa vždy pôjdu, ale už len s humorom, nadhľadom a iróniou.
Aké ročné obdobie
máte najradšej?
Leto – milujem chodiť viac vyzlečená ako oblečená.
V plavkách a šatočkách pod zadok budem, bohužiaľ, chodiť asi ešte aj
v osemdesiatke – budem sa musieť presťahovať do Londýna ale ku
Robinsonovi. Zbožňujem plávanie, sedenie a ležanie na zemi, vôňu kúpaliska
a vypratej bielizne na priamom slnku.
Chcete aby si
niekedy v budúcnosti vaše deti prečítali knihy ktoré vydáte?
Áno, ale verím, že budú už natoľko inteligentné, nakoľko si
všimnú, že je ich matka síce šialená, ale vďaka bezbrehej fantázii,
a nedajú ju hospitalizovať:)
Čo by ste odkázali
vašim čitateľom?
Aby nečítali to, čo emócie neopisuje, ale to, čo ich
skutočne vyvoláva. Aby robili len to, čo ich životy skvalitňuje, znásobuje,
dáva im viac svetla, ktoré niekedy na prvý pohľad vyzerá ako tma. Nedajte sa
oklamať obalom:´)
O knihe:
Vydanie: rok 2013
Vydavateľstvo: Marenčin
PT, spol s.r.o
Obsah: Siete sú
super, dokiaľ sa v nich nezamotáte. Keď už klamať, tak presvedčivo
a nezanechať stopy. Ak už sa klamstvo odhalí, tváriť sa, že sa nič nedeje.
Tak také jednoduché to však Dano nemá. Manželka chce vedieť stále viac
a donúti ho odkryť celý svoj niekoľkoročný virtuálno-reálny život. Keďže
nie je v poriadku ani ona, nedaruje nikomu nič. Chúdence deti. A manžel.
Ak chcete vedieť, čo a ako sa dá hľadať a nájsť na sociálnych sieťach
a najmä, o čo sa tam dá prísť, vitajte na fakbuku.
Kniha je určená skôr pre starších. Nakoľko to je román o živote
a veciach podobných.
A čo vy? Mali ste možnosť čítať túto knihu? Aký je váš
názor na ňu a na príbeh ktorý sa v nej odohráva? Budem rada ak váš
názor vyjadríte v komentári.
Pá
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára